"Sluší se, aby žena žila pod botou muže" (Turecké přísloví)

Porazí islám Západ nebo Západ porazí islám?

Autor: Robert Kerr | Publikováno: 14.12.2021 | Rubrika: Aktuality
Ilustrace

Jednou z najvážnejších súčasných výziev Západu, zvnútra aj zvonka, je islam. Západní sekulárni znalci, ktorí často zabúdajú, že Západ je v podstate kresťanský vynález a projekt (siahajúc prinajmenšom do čias svätého Augustína, afrického Berbera hovoriaceho po púnsky), začínajú až teraz chápať to, čo cirkev chápe už takmer pätnásť storočí. Cirkev, na rozdiel od súčasných populistov, predsa vždy rozlišovala medzi islamom a moslimami, ktorých je možné a treba obrátiť.
 
Čo sa islamu týka, mnohí ľudia v našej spoločnosti sú buď naivní alebo neúprimní. Tak napríklad, keď som nedávno čakal na vlak z Marseilles, som si pred stanicou všimol pamätnú tabuľu obetiam islamských útokov – „obetiam teroristických útokov“, ako keby bol „teror“ základnou ideológiou a nie nástrojom. Iní hovoria o nábožensky motivovanom terore – hoci sa zdá, že táto aktivita sa v štrukturálnom zmysle do veľkej miery obmedzuje na islam.
 
V diskusii o tejto výzve musíme ako prvé vedieť, že súčasná, sekulárna definícia „náboženstva“ má mnoho nedostatkov. Po druhé, musíme odložiť stranou hlúpu predstavu, že Židia, kresťania a moslimovia sú akýmisi spoločnými duchovnými potomkami Abraháma, čo je súčasný ahistorický anachronizmus. Nesmieme zabudnúť, že kresťanstvo je viera a len v kresťanstve nájdeme teológiu v presnom zmysle slova: teológia ako prezieravé a racionálne skúmanie boha je kresťanskou charakteristikou, a tým aj oslobodenie od fanatizmu. Je to niečo iné ako hromadenie vedomostí o jednom či viacerých bohoch, ich mýtoch, kultoch a súvisiacich obradoch – teológia je niečo iné než hlboké znalosti o náboženských veciach.
 
„Islamská teológia“, na druhej strane, je oxymoron, lebo Alláhov vzťah ku svojim ľudským veriacim je vzťahom pána ku svojim otrokom, „poslušnosťou“ či „podriadenosťou“, čo je presný význam slova „islam“ a od kresťanstva sa zásadne líši. Preto by sa nemal klásť príliš veľký dôraz na to, že islam je biblicky inšpirovaný monoteizmus, lebo o jeho povahe to nevypovedá nič.
 
Ďalší veľký rozdiel, ktorý v stručnosti spomeniem, je, že ústrednou činnosťou kresťanstva bolo vždy vzdelávanie, pre laikov aj odborníkov. V islamskom svete je normou negramotnosť; to nie je náhoda. Kvalifikáciou moslimského imáma je len to, že pozná prvú súru Koránu, plus ešte jeden, zvyčajne „veľký“ kus textu, napríklad súru 112, a že vedie rituálne modlitby. Keď diskutujeme o možnosti islamskej výučby na Západe a následných problémoch s osnovami, zabúdame, že tradičná islamská výučba, na rozdiel od kresťanstva, bola vždy len pre chlapcov a v prevažnej miere spočívala v učení sa Koránu naspamäť. Na Strednom východe boli až donedávna bystré moslimské deti posielané do kresťanských škôl, z dobrého dôvodu.
 
Väčšina čitateľov pravdepodobne pozná tradičný príbeh o vzniku islamu, Mohamedových zjaveniach v Mekke, jeho neskoršom úteku do Mediny a invázii do Syro-Palestíny. Súčasný historicko-kritický výskum, ako ten, ktorý prebieha na inštitúte Inára, ukazuje, že je to z veľkej časti mytologická fikcia. Islamská tradícia začína asi až o jeden a pol storočia po Mohamedovej údajnej smrti. Islamská tradícia nám, prinajlepšom, môže povedať, čo sa podľa moslimov z ôsmeho a deviateho storočia stalo v siedmom storočí.
 
V čom potom spočíva problém s islamom? Islam sa na jednej strane zakladá na nekonvenčnej obmene kresťanstva učiacej psilantropizmus (že Kristus bol len človek) a adoptionizmus (že Kristus nezomrel na kríži, ale nahradil ho tam niekto iný). Na druhej strane pokračuje v starovekých imperiálnych náboženských tradíciách Blízkeho východu – napríklad, egyptskom slnečnom kulte Atona za vlády Amenofisa IV., neskoršieho Achnatona, v 14. storočí pred Kristom, alebo kulte Aššura v Asýrskej ríši. Niektorí odborníci aj tieto tradície označujú za „monoteizmy“; ale skôr ich môžeme považovať za ateizmus, keďže Achnaton, ktorý sa považoval za Atonovho syna, bol Atonovým jediným sprostredkovateľom – predstava božstva je tu len totalitnou abstrakciou. Podľa tejto staroegyptskej „teológie“ štátu, kráľ dobyl svet pre boha a božia pomoc bola nutná na rozširovanie dobytých území a tým pádom aj božej vlády. Keďže kráľ je boh, božská a ľudská sféra sa zlúčili do jednej.
 
Niečo podobné vidíme v náboženstve Asýrskej ríše, kde bol „kráľ“ zástupcom skutočného kráľa, božskej abstrakcie asýrskej moci, kráľa-boha Aššura. To isté platí o islame, kde je kalif, čo je slovo prevzaté z aramejčiny s významom zástupca, čiže „chalífat Alláh“, zástupcom božím v egyptskom a asýrskom zmysle.
 
Keďže v islame neexistuje sprostredkovanie vo svätej trojici, Alláh, rovnako ako Aššur a Aton, je všemocný. Hoci Alláh etymologicky súvisí s hebrejským 'elohím a sýrskym aláhá (možno je vypožičaný z tejto podoby), po stránke obsahu má toho oveľa viac spoločného s Aššurom: bežná etymológia sa nerovná rovnosti funkcií. Historicky boli kalifovia, rovnako ako asýrski králi, totalitní panovníci vykonávajúci úrad v mene svojho boha. Čiže boh hovorí len ku kalifovi; len on pozná božiu vôľu a len on je oprávnený vykladať slovo a vôľu božiu – svetský panovník sa stáva jediným sprostredkovateľom boha; len jemu sa boh zjavuje; len on sprostredkúva božiu vôľu ľuďom. Preto neprekvapuje, že aj umiernení moslimovia túžia po návrate kalifa.
 
Toto si musíme ujasniť – často omieľaný príbeh o vzniku islamu, teda Mohamed v Mekke a Medine, ktorému bol prostredníctvom anjela Gabriela zjavený Korán, je z veľkej časti neskoršia fikcia, ako som už spomenul. U Umajjovcov v siedmom storočí nachádzame arabské eschatologické hnutie so židovsko-kresťanskými koreňmi sústredenými na Jeruzalem – nájdeme v ňom lokality ako Safa, Marwa, Bakka, Arafat atď. (až neskôr sa tieto korene presťahovali do Mekky). A Mohamed je prepožičaný hebrejský mesiášsky prívlastok – v kresťanstve sa vzťahuje na Kristov druhý príchod (v judaizme na prvý). Keď sa eschatologické očakávanie neudialo podľa očakávania, Umajjovci stratili dôveryhodnosť. Vo ôsmom storočí ich zvrhli Abbásovci, skutoční zakladatelia toho, čomu hovoríme islam.
 
Abbásovci na základe tohto nekonvenčného židovského kresťanstva vytvorili imperiálne náboženstvo, aby zjednotili svojich občanov. Ako v prípade Asýrie, svet sa rozdelil na veriacich (tých, ktorí sa podriadili) a neveriacich (tých, ktorých si treba podrobiť). V islame dokonca aj dnes vidíme, že svet je rozdelený na Dar al-Islam, islamský svet, a Dar al-Harb, „dom vojny“ – oblasť, ktorú ešte treba dobyť. Neskôr (v pätnástom storočí) sa v Osmanskej ríši objavila „tretia oblasť“ (kategória), medzičlánok medzi prvými dvoma, Dar al-'Ahd alebo Dar al-Suhl (čiže „oblasť zmluvy“ alebo „spojenectva“), opisujúca vzťah medzi Osmanským kalifátom a sultanátom a jeho kresťanskými vazalmi, ako gruzínske kráľovstvo na Kaukaze alebo rumunské kniežatstvá, čo platili príspevok, poskytovali vojakov a ochraňovali moslimov výmenou za mier.
 
Pre väčšinu sunnitského sveta spadá Západ do tejto kategórie z dvoch dôvodov – za prvé, sme užitoční idioti, lebo im predávame zbrane (používané na boj proti šiitom) a pretože islam je trpezlivý – prijímame moslimských utečencov s vyššou pôrodnosťou. Arabské noviny otvorene píšu, že džihád môže mať rôzne podoby – aj maternica môže byť zbraň. Od čias ajatolláha Chomejního vymysleli šiiti teokraciu s globálnymi ambíciami, ale to je iná téma.
 
Tu vidíme, že islam je úplne nezlučiteľný so západnými hodnotami a predstavami o rovnosti. V kresťanstve sú ľudia spasení prostredníctvom Krista a sú oslobodení. V islame je normou podriadenosť totalitnej, abstraktnej predstave boha. Modlitba nie je „slobodný prejav“ pred bohom a s bohom, ale ritualizovanou recitáciou. Korán je celkom iná kniha ako Biblia – miešanica nesúrodých textov vykazujúcich odlišný vzťah k bohu než Starý a Nový zákon. Ale potom si, opäť, musíme uvedomiť, že Korán nehrá v islame v skutočnosti žiadnu úlohu, lebo doktrína sa v ňom odvodzuje od neskoršej tradície, od Sunny. Tam, kde kresťania nasledujú príklad Krista, moslimovia nasledujú príklad Mohameda – výsledky sú celkom odlišné, ako vidíme.
 
Jednou z vecí, čo nás neustále prekvapujú, je, že po každom teroristickom útoku spáchanom moslimami v mene islamu alebo v súvislosti s Islamským štátom západní apologéti upozorňujú, že sú to radikáli, ktorí nechápu učenie Mohameda. To je zjavný omyl, čo sa dá dokázať už povrchným prečítaním Mohamedovho životopisu (Síry). Pripomína to sympatizantov s komunizmom počas Studenej vojny – komunizmus je najlepší systém, len Sovieti ho nepochopili. Smiešne však je, že všetky komunistické štáty, rovnako ako islamské štáty, boli podobne zaostalé – tu by sme však mali podotknúť, že hoci sú komunizmus a islam protikladmi toho, čo zastáva Západ, diskutujeme o myšlienkach a nesúdime ľudí, ani ich úprimné presvedčenia. Z tohto hľadiska by sme islam mali chápať ako odnož starovekých orientálnych imperiálnych náboženstiev (ktorým chýba teológia v kresťanskom, západnom zmysle), ako dokazujú mnohé spory o mieste islamu v západnej spoločnosti spomínané na začiatku.
 
Ako názorný príklad môžeme citovať odsek 24 Káhirskej deklarácie ľudských práv v islame: „Všetky práva a slobody obsiahnuté v tejto deklarácii sú podriadené islamskému právu šaría.“ Tak ktoré „práva“ potom vlastne zostanú? A existuje kopa „odborníkov“ ochotných vysvetliť, čo hovorí „šaría“ (široký pojem) na ľubovoľnú životnú situáciu. Vzťah medzi základnými právami zakotvenými v liberálnych demokraciách a islamom je veľmi problematický. Moslimovia tomuto problému rozumejú veľmi dobre, rovnako ako utečenecké úrady v západných krajinách, kde kritické hlasy z Dar al-Islam hľadajú svoju spásu – že niektorí ľavičiari sami nepriamo alebo priamo odmietajú všeobecnú povahu takýchto základných práv, lebo sú údajne „západné“ či „imperialistické“, nie je prekvapením. Tu by sme sa mali krátko zmieniť o tom, že misia ku moslimom, najmä počas „zlatého veku islamského problému“, približne v období rokov 650 až 1570, bola vždy spojená s vedeckým štúdiom islamu.
 
Vznik náboženstva, z ktorého sa stal islam, môžeme vysledovať do veľkej miery prostredníctvom kresťanských cirkevníkov neskorého staroveku. Veľmi správne si všimli, že to bolo „kacírstvo“, čiže nekonvenčná forma kresťanstva, nie samostatné náboženstvo. Kým duchovní na Strednom východe sa zaoberali hlavne prežitím, v stredovekej Európe tento problém ovplyvnil život ľudí na všetkých úrovniach. Z teologického hľadiska bolo nutné čeliť tomuto problému tým, že dôjde ku objasneniu povahy islamu. Ale to sa mohlo stať len na základe znalosti faktov; to si, naopak, vyžadovalo jazykové a literárne vedomosti. Petrus Venerabilis (Peter Ctihodný) bol jedným z najdôležitejších ľudí tohto obdobia, ktorí pomohli rozuzliť obraz islamu. Peter nechal preložiť Korán a následne sám napísal spis o islamskej doktríne, Summa totius haeresis saracenorum, rovnako ako jej vyvrátenie v knihe Liber contra sectam sive haeresim saracenorum.
 
Spolu s prekladmi Koránu sa jednalo o prvé odborné práce o islame. Najmä Summa neobsahovala hrubé chyby, ktoré sa objavili v predchádzajúcich storočiach. Tento nový prístup výrazne prispel ku vzniku nového obrazu islamu. Summa vniesla do diskusie objektivitu a zaujala vedeckejší postoj voči islamu. Peter bol prvý, kto položil základy pre konfrontáciu s islamom. Nechcel mu čeliť násilím, ale slovom božím.
 
V tejto súvislosti môžeme jeho preklad Koránu považovať za základné dielo na vyvracanie islamu. Preklad sa preto zaraďuje do série spisov, ktoré Peter nazýval christianum armarium. Pod týmto pojmom rozumel kresťanskú knižnicu slúžiacu ako zbraň proti týmto nepriateľom; ale určite nie len ako zbraň v útočnom zmysle, ale aj ako druh štítu na obranu kresťanstva. Petrovým hlavným zámerom s týmto prekladom a so spisom Collectio Toletana bolo poskytnúť európskym kresťanom presné informácie o islame. Moslimovia však boli preňho nepriateľmi len z toho dôvodu, že odmietali kresťanskú spásu. Keby ju uznali, jeho nepriateľstvo by sa pominulo.
 
Na svojej týždennej všeobecnej audiencii na námestí svätého Petra dňa 14. októbra 2009 použil pápež Benedikt XVI. Petra Ctihodného ako príklad súcitu a pochopenia, citujúc jeho spravovanie kláštora v Cluny, diplomaciu a štúdium islamu. Ak má mať Západ nejakú budúcnosť, musíme sa venovať islamu tak, ako to predostrel Benedikt, čiže nasledovať Petrovo štúdium, modlenie a misiu.
 
Ale potom opäť, ak sa my na Západe nevrátime k našim kresťanským koreňom a nezmierime sa s Kristom – tak nás islam prevalcuje. Sekulárne hodnoty sú len pominuteľnou márnosťou.
 
Přelad z anglického jazyka Islamoklast
Původně zvřejněno na webu Islamoklast, islamoklast.blogspot.com
 
Dlouhodobě čelíme snaze eurohujerů a sluničkářu znemožnit provoz našeho zpravodajství, proto potřebujeme i vaší pomoc!
Protože provoz našeho webu je možný i díky obětavým dárcům, proto prosím podpořte provoz našeho unikátního webu.
Jak nám můžete pomoci?

 

Klíčová slova: islám  | imigrace  | džihád
675 čtenářů | 
HodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnocení
Tisknout článek Poslat článek e-mailem
Vaše hodnocení: 

Zde můžete nastavit své hodnocení

Přihlášení uživatele
Jméno:
Heslo:

Zasílání upozornění
Čtěte také
Výklad Koránu

Základy islámu a jejich výklad

Stručný životopis zakladatele islámu

Islám a terorismus

Súmrak európskej civilizácie - Barbari sa zmocňujú Európy
Islám live
Sledujte nás na Youtube
Články autora
Průzkum
Měla by Británie vrátit Argentině Malvíny a Rusko Ukrajině Krym? Letos uplyne 40 od britsko-argentinské války o Malvíny (Falklandy). Měla by Británe Malvíny vrátit Argentině, tak jak požaduje vrácení Krymu Ruskem Ukrajině?
Hlasovat můžete kliknutím na odpověď
Doporučujeme
Český obránce Vídně proti Turkům roku 1683